Katka Peťková a súťaž Do Formy

Začalo sa to už v detstve. Nebola som extra chudé dieťa a milovala som sladkosti. Nikto mi ich nikdy nezakazoval a tak sa stali mojou každodennou súčasťou. Pravidelnosť v stravovaní, to nebolo nič pre mňa, ak bola na niečo chuť, tak som si to proste dopriala. Pohybu som mala vždy dosť, športu som sa venovala vždy. Lenže jedla bolo očividne viac, ako vydanej energie.

Až v puberte som sa začala nad mojou postavou zamýšľať, že by som to mohla nejako zlepšiť. Mala som vtedy 63 kg / 168 cm. Porcie jedla som obmedzila na minimum a kilá šli dolu. Nebolo to veľa, 5 kg, ale potom nastal ten všadeslávny, jojo efekt. A odvtedy som bola v bludnom kruhu diét a šialeného cvičenia. Telo som trápila a dohnalo ma to až k 75 kg. Bola som zúfalá, ale cvičila som ďalej.

Najväčší problém bol v stravovaní. Odvšadiaľ sa na Vás valia rôzne diéty a neviem aké redukčné kúry do plaviek, schudnite za týždeň xy kíl, ktoré sa už nikdy nevrátia. Prd! Žiadne takéto praktiky nefungujú a vždy vedú len ku kilám navyše.

Keďže som milovala šport, išla som aj na športovú VŠ. Samozrejme, medzi tými super telami nebolo veľa mne podobných, čo ma začalo štvať ešte viac. No stále som si sama nevedela rady. Preto som sa raz rozhodla prepátrať okolitých osobných trénerov. Natrafila som na Laciho. Chvíľu som váhala, predsa len som študent. Jednak ako vykryjem financie a na druhej strane, ako to skĺbiť s učením a inými aktivitami. Ale nakoniec som sa rozhodla, že to predsa len vyskúšam.

Určite vie o tom viac ako ja a vravela som si, že horšie to už aj tak byť nemôže  Tak som mu teda napísala, odhodlaná a s  veľkým nadšením.

Už sme mali dohodnutý prvý termín stretnutia, no mňa skolila tá najhoršia chrípka, akú som v mojom živote zažila a tak sa moje sny o krajšej postave opäť odsunuli o 2 týždne. To je proste zákon schválnosti. Keď už sa konečne odhodláte po dlhej dobe, niečo Vám do toho skočí. Ale ja som sa nevzdala a po vyliečení som sa Lacimu ozvala opäť. Už mi to bolo trápne, stále sa na niečo vyhovárať, prečo sa mi nedá.

Nastal ten deň. Stretli sme sa, povedala som mu môj cieľ a šlo sa do toho. Začali sa tvrdé tréningy. Dovtedy som si myslela, aká som silná a koľko vládzem. No po každom ďalšom tréningu som odchádzala s takou svalovicou, že som nevedela chodiť dolu kopcom a o rukách ani nehovorím. Dvíhanie ruksaka bolo ako po prežití storočia. No napriek tomu sa mi to páčilo, lebo som cítila, že som oveľa silnejšia , čo sa odzrkadlilo aj na hodinách telocviku, kde mi nerobili problém žiadne hrazdové kreácie. Na každom ďalšom tréningu mi Laci pridal a hovoril, to dáš, ja viem, že vládzeš a už som nemala žiadne protiargumenty. Ale naozaj sa to oplatilo.

A teraz tá podstatnejšia časť. Zmenila som jedálniček a presne dodržiavala stanovené predpisy. Bolo to zábavné. Jedlo som si nosila všade, kde som išla. Veď bolo povedané, že pravidelne, tak pravidelne. A po mesiaci sa ukázali prvé výsledky a ja som bola nakopnutá ešte viac. Ale občas pri stresoch v škole som zhrešila a víkendovky doma som brala ako dovolenku a prihodila si kúsoch čoko k obedu :D No vždy som sa potom vrátila k predpísanému. Nebudem si už toľkú prejdenú cestu predsa kaziť akými si chuťami.

Prihlásila som sa aj do súťaže s fitnes časopisom, nech mám väčšiu motiváciu. Podarilo sa mi dosiahnuť celkom slušný výsledok a som naozaj rada, že som sa do toho dala a naučila som sa správne cvičiť a stravovať. Už len zotrvať a nevzdať sa. Chce to aj kúsok pevnej vôle a ak Vás podporí aj okolie, je to o to lepší pocit. Cítim sa lepšie a dúfam, že to bude stále lepšie a lepšie.

Laci, ďakujem Ti

Katka Peťková