Diéty začarovaný kruh

Dovtedy som bola presvedčená, že iba diétujem, že sa len trošku zdravšie stravujem, že vynechávam vyprážané a ťažké jedlá, omáčky, hranolčeky, mäsá ... . Onedlho som jedla jedno jablko a polovicu bieleho jogurtu denne a inštinktívne som tušila, že nedokážem nájsť cestu späť. Netušila som však, že som sa zamotala v akomsi zvláštnom časopriestore, vo vákuu, ktoré zo mňa spraví smutného, uboleného človeka bez štipky sebavedomia a viery vo vlastné schopnosti.“ Gabina Weissová netušila ani to, že tieto jej slová v  knihe Diagnóza F50 zamotajú do vákua aj mňa, že spravia zo mňa špeha v časopriestore označovanom poruchy príjmu potravy.

Kde je hranica? 

Skúste sa zamyslieť. Nespáchali sme všetci aspoň raz zločin na vlastnom zdraví? Neprešli sme všetci aspoň jednou šialenou diétou? Nezamenili raňajky za kávu? Nepodviedli sme obed makovými ohľadancami alebo maslovým vzduchom? Nezabudli sme navečeru? A nevylúčili sme pojmy ako desiata a olovrant zo svojho slovníka? Nezažili sme stres a nával hnevu pri sledovaní ručičky na váhe?

Ako ďaleko sme pri týchto činoch boli od hranice, ktorá delí diétu od poruchy? A nie je už aj samotná diéta poruchou? Veď len pred pár rokmi sa diéta spájala vždy s chorobou. Ak človeka pripravovali na operáciu, ak mal pokazený žalúdok, vysoký cholesterol ... držal diétu. Dnes ju drží takmer každý. No je každý aj chorý? Ak by to bola pravda, čakárne lekárov, prírodných liečiteľov, poradne zdravej výživy, fitnes centrá a pod. by mali praskať vo švíkoch. Skutočnosť je ale iná. Podľa prieskumov má „len“ tretina obyvateľov na Slovenska nadváhu (BMI > 25) a 14% ľudí je obéznych (BMI > 30)

Napriek tomu až 9 z 10 ľudí drží nejakú diétu. Len malé percento si nich ale prizná, že pri výbere a dodržiavaní diéty potrebuje pomoc niekoho kompetentného. Väčšina si volí inú cestu. Cestu učenia sa z článkov v časopisoch, príspevkov internetových fór ... cestu „samoliečiteľstva“. Inak povedané cestu experimentovania, kde je v pozícii pokusného králika sám liečiteľ. Jednosmerku, v ktorej sa otočiť nedá a na konci ktorej je buď jojo efekt alebo strata kontroly v podobe poruchy príjmu potravy.

Sme ako divadelné bábky ...

Napadlo vám niekedy prečo idú knihy a časopisy propagujúce redukčné diéty tak na odbyt? Prečo sa každoročne dostávajú na trh postupy nových diét, nové knihy a časopisy o diétach? Odpoveď je jasná. To, čo nefunguje treba nahradiť. Týmto postupom sa diéta stala tovarom a chudnutie hobby, ktoré by malo človeka sprevádzať po celý jeho život.

Najhoršie na tom je, že to celé hltáme aj s navijakom. Skúšame jedno. Nevyjde to, tak prechádzame na druhé, na tretie ... Postupne dospejeme k tomu, že jedálniček už neprispôsobujeme životu, ale život jedlu a jeho kontrole. Prísne diéty, prehnané cvičenie, zvracanie, nejedenie ... sú potom ako stebielka, ktorých sa chytáme, keď sa nám kontrola začína vymykať z rúk. 

Prečo ale túžime po 100%-tnej kontrole a po dokonalosti? Kvôli sebe a pre seba? Skôr kvôli mylnej predstave, že len ak budeme štíhli, mladí, módne oblečení a v dobrej kondícii ... tak len vtedy vystúpime na piedestál a budeme krásni. Prečo ale túžime po kráse a po spĺňaní jej dobových kritérií? A je takto vnímaná krása ozajstnou krásou? Je krása, tá subjektívna kategória, naozaj tým, prečo chceme hazardovať so zdravím? Bolo by jednoduché napísať, že za všetky diétne experimenty môžu média, ktoré oslavujú vychudnutú štíhlosť a nadmernú sebakontrolu. Rovnako by bolo ľahké vyhovoriť sa na módu a na obchodné reťazce, ktoré vo svojich butikoch predávajú oblečenie len vo veľkostiach do 40.

Výhovorky však ešte nikomu nepomohli. Média, móda, kult tela ... sú len faktormi, ktoré na nás vplývajú. Dôležité je ako sa s ich vplyvom vyrovnáme a do akej miery im dovolíme aby nám pokrivili vlastný sebaobraz. 

Ak sa cítime byť krásnymi vo vlastnej koži, nenechajme si nahovoriť opak. Neriskujme, že sa naše snahy o dosiahnutie nadiktovanej dokonalosti zmotajú do začarovaného kruhu, z ktorého budeme mať problém vystúpiť. Neslávne známymi začarovanými kruhmi sú mentálna anorexia, mentálna bulímia a záchvatovité prejedanie. O dvoch z tejto trojice porúch sa na nás valia informácie z každej strany. Aj preto je najnenápadnejšiu posledná porucha. Pri nej si človek často ani neuvedomuje, že má problém. Sem-tam sa preje predsa každý, nie? Záchvatovité prejedania sa ale „pýši“ istými osobitosťami: 

• jedenie sa stáva pretekom – čím rýchlejšie, tým lepšie,
• človek balónom – kým nepraská, preteká ďalej,
• pretek má len jedného pretekára – človek je sám, pretože sa hanbí, že je tak veľa,
• po „dobehnutí“ do cieľa je sám sebou znechutený, cíti sa previnilo a pociťuje úzkosť,
• napriek tomu o pár dní preteká znova (min. 2x do týždňa v priebehu 6 mesiacov),
• rozdiel oproti anorexii a bulímii je v tom, že človek, ktorý sa prejedá, nijako svoje správanie nekompenzuje. 

Takýto pretek na dlhé trate, po ktorom sa budete cítiť horšie ako pred jeho začatím, alebo prechádzka po boku racionálneho životného štýlu? Čo si vyberiete? 

PS: Starať sa o sebe neznamená držať jednu diétu za druhou.

Zdroj: Iveta Vavreková, Prešov - laco.lead1.eu